Choď na obsah Choď na menu
 


Obrázok  Flavia Aisha Ferella

Meno: Flavia Aisha Ferella

Rasa: upír

Fakulta:

O jej povahe:

Flavia je rada sama. Nemáva priateľov a keď si nejakých nájde využíva ich len nato, aby mala komu rozkazovať. Nerada sa predvádza, či ukazuje. Niežeby sa za seba hanbila, ale je radšej ticho, aby mala všetko rýchlejšie za sebou. Je síce drzá, ale to sa dá ľahko ospravedlniť tým, že ju nikto slušnosti neučil.  Aj napriek všetkým zlým vlastnostiam sa rada baví. A ak má niekoho naozaj rada je to až za hrob. Nenávidí klamstvá, ale sama občas klame. Sebavedomá je len v kruhu tých, ktorých sa nebojí. Rešpekt k starším u nej neexistuje, maximálne strach. Za svojim názorom si stojí a možno sa aj bojí názor meniť aby to nevyzeralo slabošsky. Aj keď spolieha na zdravý rozum jej schopnosť vidieť veci z viac uhlov jej čas od času spôsobuje zmätok a pochybnosti. Máva ľahkomyseľné chvíľky a nevie v sebe udržovať harmóniu. Často a rýchlo sa rozplače a máva deprimujúce chvíľky...

O jej minulosti: Flavia sa občas podarilo nájsť útržok listov alebo nejakého neznámeho zažltnutého
papiera no o svojom narodení veľa nevie. Bolo to takto. Žena zahalená do čierneho plášťa kráčala tmavými ulicami mesta. Stopy po jej topánkach v blate osvetľovali pouličné lampy. Pestrofarebné listy stromov pod nohami boli akési neobvykle čiernobiele. Grace Leawová, tehotná žobráčka, ktorej nikto nechcel pomôcť či zachrániť život dieťatku, ktoré nosila pod srdcom. Ľudia v juhovýchodnej Európe boli proste taký. A tak sa malé dievčatko menom Flavia narodilo na špinavej ulici. V tichu chladnej nočnej oblohy prežilo svoj prvý plač.
Grace sa s dieťaťom neuchytila. Bolo pre ňu ťažké zohnať potravu sebe nieto ešte
zabezpečiť malú Flavia a keďže ju najviac na svete milovala vzdala sa jej pre jej dobro.
Ujali sa jej starí rodičia. Bohatí postarší pár žijúci v peniazoch a škodoradosti. Tak sa najmladšia Welshová dostala do Japonska. Na toto obdobie si veľmi nepamätá a jediné čo vie je to, že stará mama si ju vzala na ruky iba keď bola prebalená, najedená a umytá. Celú starostlivosť nechala na služobníctvo ako sa dievčatko dočítalo v liste pre mamu od ženy, ktorá sa o ňu starala do cca štvrtého roka života.
Jeden deň sa ale všetko zmenilo. Osudný deň. D. Deň, po ktorom sa zachovali iba
dvaja potomkovia rodiny Leawovcov. Grace a jej dcéra. Hoci malá o svojej matke už nikdy nepočula a spomienky na ňu nemá z už spomínaných listov si o nej myslí len to najlepšie. Zato na rodinnú katastrofu si živo spomína. Bolo teplé letné ráno a Flaviasa práve zobudila. Vystrčila nôžku z pod paplóna a už aj bosá cupitala dolu schodiskom. Vošla do kuchyne a nikoho nezbadala nuž si pomyslela, že babi sa rozhodla dať slúžkam voľno sobotu a nie nedeľu. S hrmotom sa dostala do spálne starých rodičov. Tejto izby sa bála a keď videla, že v posteli nikto nie je nuž sa i zaradovala, že nemusí počúvať prednášky, kvôli tomu, že nezaklopala. Domnievala sa, že starého otca nájde na terase popíjajúc čaj, ale keď vyšla z mohutných dverí naskytol sa jej nepekný pohľad. Ako prvého zbadala svojho domáceho učiteľa. Na zemi v kaluži krvi. Potom zbadala rozpáraného starého otca, na ktorého vnútornostiach si už pochutili vtáky. Bežala dolu schodami zakopávajúc o mŕtve telá. Pod terasou, na nejakom zvláštnom znaku v tráve, ktorí svetielkoval na modro našla starú mamu. Ako bežala k nej slzy ju štípali na tvári. Vietor jej rozfúkal vlasy a ona si celá uplakaná kľakla k starej mame. Pozrela jej do oči. Stará mama ešte žila. Ani jedna nevládali nič povedať. Malé dievčatko si obzrelo umierajúcu ženu a zbadala jej brucho rozožraté nejakou zvláštnou kyselinou. Zľakla sa, ale stará mama chcela niečo povedať. ,,Musíš pokračovať v rode dievča“ Flavia prikývla, rozmýšľala ,,Babi, ale ako?“ Tento okamih sa do jej srdiečka zapísal ako prvá spomienka. ,,Musíš ísť na Rokfort“ povedala stará dáma a naposledy vydýchla. Smrteľné. Flavia ešte vtedy nechápala, čo to znamená...